| |
Nina Gotzmannová
Warholette@Warhol.SND
Warholette sa splnil sen. Vo svojom červenom diáriku mala už od januára poznamenaný dátum 20. apríl a pri ňom len jedno slovo – Warhol. Balet SND, premiéra, tanečné obrazy, Warhol, sixties, mňam!
Na poslednú chvíľu som sa dostala k lístku (jednému, aj keď druhé miesto vedľa mňa bolo celý čas voľné, no v pokladnici mali svätosväte vypredané, napokon malo to miesto svoj účel, ale až v druhom dejstve), nahodila šaty so „seventies graphic print“, legíny, lodičky a šlo sa. Bola to moja druhá premiéra za týždeň a čaká ma pozajtra ešte jedna. Začínajú mi pomaly dochádzať relatívne slušné šaty, do ktorých sa môžem obliecť. Nevlastním toho na oblečenie málo, ale kožená sukňa alebo rifle asi trikrát vhodné do divadla nie sú. Keď ale uvážim, že vždy, keď do novej budovy SND vchádzam, strasie ma od desu, tak sme si s divadlom asi kvit...
V kresle som sedela už pätnásť minút pred začiatkom a nebola som jediná. V kresle zaliatom svetlom lampy spal aj hosť pred domácim kinom na pódiu. Spoločnosť mu robili len tri fľaše od Coly light. Mohla som si aspoň obzerať dlhovlasého uvádzača. Milučké...
Tanečné divadlo v dvoch dejstvách ma celkom milo prekvapilo. Baleťáci nahodení ako pankáčski robotníci, newyorské pestré cicušky s kostýmami ako z H&Mka, celkom milá hudba... na pódiu sem tam behal Andy, ktorý aj zo siedmeho radu vyzeral tak na 150 čísel, ako duch sa prechádzala jeho mama Júlia, Valerie vyzerala ako Avril Lavigne a Ultra Violet bola naozaj fialová.
Pobavila som sa, keď v scéne topánky za polospustenou oponou tancovalo len šesť párov nôh a keď sa odrazu objavilo 15 Marilyn Monroe. Lenže svojimi tanečníckymi telami sa originálnej zvodnej postave blond divy nevyrovnali, škoda...
Foto SND
Celkovo sa mi asi najviac pozdával Lenin. Mám rada masové scény. A najviac sa mi aj tak páčil Heroín. Tanec síce trochu psycho, veď herák šľape riadne, ale tá hudba... Vždy bolo mojim snom ísť do divadla a počuť tam The Velvet Underground. Dokonca som sa zamýšľala nad tým, že by som svojej dcére dala meno Heroína. Pekné, nie?
V scéne Reportéri sa ukázalo, na čo je dobré moje prázdne sedadlo. Keby totiž láskavé divadlo darovalo Warholette aj druhú vstupenku, aby sa nemusela sama zabávať okukávaním šiat iných dám a fešného uvádzača, nesadol by si k nej sám veľký Andy. Keď dotieraví reportéri Andyho „akože“ naháňali a on im „akože“ utekal, zatúlal sa aj do publika a sadol si k Warholette. Jej charizme skutočne nikto neodolá ;).
Foto SND
V poslednej scéne sa na javisku objavilo asi štyridsať „Warholov“ a opona sa monumentálne spustila. Mário Radačovský, autor choreografie, režisér a zároveň riaditeľ Baletu SND si vyslúžil viacmenej standing ovations.
Celkový dojem je veľmi pozitívny. Ja ako ťažká Nico-logička ľutujem, že sa mojej Mesačnej bohyni miesto v balete neušlo, ale inak bol Andyho život celkom presne zatancovaný. Myslím, že tento balet sa môže páčiť hocikomu, kto doteraz o balete nič netušil. Žiadne labute ani biele kostýmy a konzervatívna choreografia Warholovi nehrozí. Warholette hovorí, že Warhol je vhodný pre baletových panicov. Nebudete síce plakať, ale bude sa vám to páčiť ;).
|
| |
| 
Autorka je študentka žurnalistiky a držiteľka ocenenia za druhé miesto v sekcii próza na Literárnych Šuranoch. |
|
